Ako prežívam karanténu
Dňa 9.4.2020 bude presne mesiac, kedy mi moji rodičia oznámili, že do školy sa nejde. Najprv mi nepovedali príčinu ani čo sa deje a ja som sa pravdu povediac ani nepýtal.
Prvý týždeň som sa tešil. Ráno som sa zobúdzal o 9, potom mi mamina pripravila raňajky, pri ktorých som mohol pozerať televízor a potom sme trávili celý čas spolu aj s mojím mladším bratom.
Druhý týždeň nám začali už posielať naše pani učiteľky domáce úlohy, ktoré majú s nami robiť aj naši rodičia. Režim sa zmenil. Ráno vstať, naraňajkovať sa a už aj robiť si zadané úlohy.
Začal sa 3. týždeň a už som začal chápať, že akosi dlho sme doma. Mamina si ma posadila a vysvetlila mi, že to nie sú prázdniny. Že prišiel taký vírus, ktorý vedci označili za koronavírus covid-19, a keďže nie je pre naše telo známy, tak začali bezpečné opatrenia.
Musím si veľmi často umývať ruky, čo som samozrejme robil aj predtým. Nemôžem navštevovať svojich kamarátov a našich blízkych, hlavne moju babku a môjho dedka. I keď pravdu povediac je teraz moja babka tá najväčšia hrdinka, pretože je zamestnaná ako sestra na Kramároch infekčné oddelenie JIS, kde pomáha ľuďom, ktorých postihol koronavírus. Keď sa na Slovensku po 20 hodine začalo tlieskať, bolo to aj pre moju hrdinku babku Gitku.
Môj život sa nejako nezmenil, maminka s nami trávi čas ako aj s mojím mladším bratom a snažíme sa, aby bola dobrá nálada. Jeme veľa vitamínov. Ovocie, zeleninu, polievky, a keďže máme domček a veľký dvor, keď je pekne väčšinou sme vonku, kde si spolu aj zacvičíme. Moja maminka bola kedysi dávno miss aerobik a môj tatko je hádzanár, ktorý reprezentuje naše mesto Malacky. Jediné, čo je smutné, že mi chýbajú moji kamaráti a aj moje pani učiteľky, ktoré aj keď to s nami nemajú ľahké, nás vždy chceli naučiť všetko, čo je pre nás potrebné.
Do školy sa úprimne teším. Verím, že toto všetko raz skončí a že sa všetci
s úsmevom spolu stretneme.
Prajem všetkým veľa zdravia a skorého návratu do bežného života.
Váš Andrej :-)
Na fotografii je hrdinka babka Gitka